9. rota

Film režišéra Fjodora Bondarčuka z roku 2005 opisuje skutočnú udalosť zo sovietskej vojny v Afganistane. Film som si vybral pre článok z dvoch dôvodov. Za prvé, pretože je to vojnový film a za druhé kvôli jednej scéne, ktorá ma zaujala.

Ako som už vravel, film zobrazuje vojnu. Vojna je stav, kedy proti sebe bojujú dve alebo viaceré strany, čo má za následok zmarené životy, materiálne škody, ničenie a niekedy aj záhubu celých národov. Na tomto mieste chcem povedať, že to, čo budem písať ďalej myslím vážne. Nejde o žiadnu srandu alebo iróniu, ako to bolo hlavne v posledných článkoch. Chcem len varovať. Chcem ľudí oboznámiť s tým, že aj my sme vo vojne. Ako však môžeme byť vo vojne, keď nepadajú bomby, ani sa vonku nestrieľa? Ide o to, že nejde o vojnu, ako bola tá v Afganistane, ale skôr o vojnu, aká panovala vo filme Matrix, Underworld alebo Blade. Je to skrytá, tichá a pomalá vojna, a preto je oveľa nebezpečnejšia. Ak začnú padať bomby, je to naozaj zlé, ale zároveň je jasné, že vojna vypukla a treba sa brániť. Ako sa však má človek brániť, keď ani len netuší, že nejaká vojna je?

Ako je to možné, že si to málokto uvedomuje? Je tomu tak preto, lebo ide o vojnu ideologickú, psychologickú, kultúrnu a ekonomickú. Je to vojna proti ľudstvu. Trvá už storočia a zatiaľ sa pre nás veľmi dobre nevyvíja. Naši predkovia túto taktiku zrejme nepochopili, podcenili alebo jednoducho na ňu nestačili.

Na rok 2014 pripadá sté výročie začiatku 1. svetovej vojny. Keďže sme znova vo vojne, tak budem bojovať. Budem bojovať svojim spôsobom. Budem bojovať proti systému. Nemyslím tým proti systému ako takému. Mám na mysli systém, ktorý tu momentálne panuje. Tento systém je hacknutý, zavírený a nepracuje v našom záujme. Bojovať budem hlavne vnútorne, ako keby sám so sebou. Frontová línia nie je len vonku – tu sme my a tam oni. Nachádza sa aj v nás samotných. A ak budem bojovať navonok, bude to úmerne k akciám nepriateľa. Budem bojovať ideologicky a psychologicky. Používať budem duchovné aikido. Všetky bludy, ktoré nepriateľ používa na nás, ja obrátim proti nemu samotnému. Chcem, aby absurdita týchto bludov vyšla najavo.

Teraz sa vrátim k scéne z filmu, ktorá ma tak zaujala. Mladíci, ktorí sa vo filme nechali zverbovať museli najskôr absolvovať výcvik. Jedna z výcvikových metód bola takáto: „Vojak si ľahol do okopu a ponad neho prešiel tank. On musel vydržať, počkať až tank prejde a zozadu naňho hodiť granát.“ Jeden z vojakov toto podstúpil. Vydržal, kým tank prešiel a potom hodil granát. Keď sa postavil, ostatní uvideli, že sa pritom pošťal a začali sa rehotať. Veliteľ sa však nesmial. Ostatných zahriakol a povedal im toto: „Môžeš kľudne plakať do dlane, môžeš kľudne volať mamu, môžeš sa aj pošťať, ale pridelenú úlohu musíš splniť.“

Ja sa na tento výrok pozriem z trocha iného uhla a na základe toho si položím otázku. Má zmysel nadávať na systém, slobodomurárov alebo Židov, ak inak robím úplne všetko, čo tento systém odo mňa chce? Čo z toho, že nadávam na systém, keď chľastám alkohol, fajčím, beriem drogy, nestarám sa o seba, zaujímam sa len o prachy a o užívanie si alebo idem do nešťastného Afganistanu chrániť ópiové polia len preto, že mi priplatia nejaké eurá navyše?